V Národnej rade SR je uložený originál PITTSBURSKEJ DOHODY. Tento dokument je takmer od jeho vzniku často dezinterpretovaný. Aj preto bol prepísaný na pylon Štefánikovej sochy v Bratislave.

Pittsburská dohoda je dokumentom o tom, že americkí Slováci a Česi neboli k udalostiam súvisiciam so zamýšlaným spojením českých krajín a Slovenska ľahostajní. Je aktom, ktorým predstavitelia Slovenskej ligy, Českého národného sdruženia a Zvaezu českých katolíkov vyjadrili svoj súhlas s programom spoločného štátu. V ňom, na rozdiel od Uhorska, mala byť slovenčina úradným jazykom. Slovensko malo mať svoju administratívu a súdy.

Spoločný štát mal byť republikou s demokratickou ústavou. Najdoležitejším aj na pochopení Pittsburskej dohody v súčasnosti bol posledný odsek. „Podrobné ustanovenia o zriadení česko–slovenského štátu ponechává sa oslobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom,“ teda budúcim poslancom československého parlamentu. O vnútornom usporiadaní štátu už mali rozhodovať oni. Americkí Slováci a Česi totiž mali priamu skúsenosť so životom v demokracii a vedeli, že závažné rozhodnutia v USA prijíma kongres. Preto i Pittsburskú dohodu formulovali ako odporúčanie reprezentantov zúčastnených spolkov bez nároku na akúkoľvek právnu relevanciu.

Jej prvé dezinterpretácie se objavili takmer v zápeti a pochádzali z kruhov maďarskej iredenty. Z iniciativy jej agenta Františka Jehlicsku sa na falošný pas vydal Andrej Hlinka do Paríža, na Mierovú konferenciu, kde chcel s nulovou znalosťou o medzinárodnoprávnych podmienkach, za akých sa Slovensku podarilo vymaniť z Uhorska, ale o to s vaečším nadšením „bojovať za slovenskú reč“, mávajúc týmto medzispolkovým dokumentom.

V priebehu vojny sa tvorili nové zásady uznávania nových štátov a šance Československého národného výboru v Paríži na uznánie budúceho spoločného štátu vzrástli najmae po vstupu USA do vojny v apríli 1917. Z hľadiska medzinárodného práva k najdoležitejším dovodom na uznanie Československa spojencami patrila jeho armáda – československé legie, bojujúce na strane Dohody.

Do jeho Dočasného národného zhromaždenia nastúpili predovštkým poslanci s riadnym mandátom, zvolení ešte do rakúskeho a uhorského sněmu. Česi ich mali desiatky, Slováci dvoch. Zvaešok sa mal doplniť menovaním, no i s tým boli veľké problémy. Mnohí Slováci sa v tom čase ešte báli exponovať v novom štáte, neveriac, že Uhorsko naozaj definitívne zaniklo. Na voľné kreslá v Slovenskom klube preto nastúpili nekoľki Česi (napr. Dr. E. Beneš, Dr. A. Masaryková).

Rovnaká bola i situácia v súdnictve. Predstava, že na hlavné pozície v justícii nastúpi Slováci, ktorým Maďari dobrovoľne uvolní místa, sa ukázala nereálna. V decembri 1918 vyšlo najavo, že „pre nedostatok slovenských kandidátov nebolo koho na súdy dosadiť.

V marci 1919 Dr. Vavro Šrobár konštatoval, že „tu sú márne všetky naše ohľady, lebo doterajšie naše súdy, ktoré sme doteraz nemohli nahradiť a obsadiť spoľahlivými ľuďmi, stávajů nám všemožné prekážky, takže niektoré súdy vyhlasujú ešte i teraz rozsudky v mene Maďarskej republiky. Nemáme dosiaľ dostatok našich ľudí. Spočiatku sme si mysleli, že budeme muocť upotrebiť za sudcov našich ľudí, ale poznali sme, že ich veru nemáme a budeme asi nútení povolať sudcon z Čiech a Moravy.“

Zo štatistiky vyplývalo, že v roku 1910 bolo v Uhorsku 2646 sudcov, z toho 1 Slovák. Už roku 1917 si E. Stodola povzdychol: “Nehovoríme, že je tomu aj v súčasnosti tak, veď je počet slovenských renegátov bohužial veľký. Ale smutné faktum zostáva, že sme si nevychovali dostatočný počet národne smýšlajúciho právneho dorastu – o mnoho menej než Rumuni, Nemci a Srbi uhorskí.“ Chýbala i slovenská právnická terminológia.“Sme bez názvoslovia, nevíme sa o právnych veciach jeden s druhým v našej materinskej reči shovárať, tým menej vieme niečo poriadne napísať.“ Vedel, že i keby sa hneď povolilo používanie slovenčiny na súdoch, čo v roku 1911 zákon o súdnom poriadku neumožnil, nikto ju na potrebnej úrovni neovládal.

Pittsburská dohoda je historický dokument. Krajania v USA ním odporučili budúcim občanom vybudovať v novom štáte demokratické zriadenie amerického typu. Prezentovať ju však ako akýsi „základný kameň“ slovenskej štátnosti či samostatnosti je nielen diletantizmus, ale i znevažovanie medzinárodnoprávne závaezných mierových smlúv, umožňujúcich vyňatie územia Slovenska spod svaetoštefanskej koruny. Je len historickým paradoxom, že o porušovaní dohody najviac vykrikovali tí, pre ktorých demokracia nielenže nebola prioritou, ale po októbri 1938 ju začali najusilovnejšiě likvidovať – spolu s československým štátom, ktorý ju garantoval.